Najzaujímavejšie stavby sveta
- edícia SOCHY

Manneken Pis, Brusel, Belgicko

Bezpochyby najznámejšia belgická socha a jedna z najnavštevovanejších turistických atrakcií hlavného mesta, Bruselu.

Táto okolo 60 cm vysoká soška znázorňuje, ako jej názov napovedá, malého cikajúceho chlapčeka, ktorý svoju potrebu vykonáva do nádržky umiestnenej pod ním. Vzhľadom na svoj seba-posmešný charakter je tiež príkladom tzv. Belgizmu, ako aj ľudového humoru (zwanze) populárneho v Bruseli.

Hoci zmienky o prvej soške pochádzajú už z konca 15. storočia, jej dnešná podoba bola vytvorená v roku 1619 a autorom je Jérôme Duquesnoy starší.

Manneken Pis bol počas svojej existencie niekoľkokrát odcudzený alebo poškodený, a preto je jeho súčasná podoba iba replikou z roku 1965, pričom originál je uložený v Bruselskom mestskom múzeu.

Sošku zvyknú na špeciálne príležitosti odievať do rôznych kostýmov a jej šatník v súčasnosti tvorí vyše 1 000 kúskov. Od roku 1954 spravuje kostýmy neziskové združenie The Order of the Friends of Manneken Pis, ktoré každoročne posudzuje stovky návrhov predložených a vyberá malý počet, ktorý sa má vyrobiť a použiť.

Menej známym faktom je, že v Bruseli od roku 1985 existuje aj dievčenská verzia tejto sošky s názvom Jeanneke Pis, ktorá sa nachádza len pár ulíc od jej cikajúceho kamaráta.

Malá morská víla (Little Mermaid), Kodaň, Dánsko

Z Belgicka sa ku ďalšej soške presunieme do neďalekého Dánska, kde sa nachádza jedna z najfotografovanejších atrakcií mesta Kodaň, Malá morská víla. Je vyobrazením rozprávkovej postavy slávneho Hansa Christiana Andersena a už z diaľky si ju všimnete, pretože sa pri nej takmer vždy nachádza niekoľko desiatok turistov.

Toto 1,25 metra vysoké a 17 kg vážiace umelecké dielo vytvoril Edvard Erikssen a sedí na skale v prístave severne od starého mesta, na promenáde zvanej Langelinie.

Socha bola vyrobená v roku 1913 na zákazku od Carla Jacobsena, syna zakladateľa pivovaru Carlsberg, ktorý bol fascinovaný baletom o Malej morskej víle v kodanskom Kráľovskom divadle a požiadal baletku Ellen Price, aby na sochu pózovala. Tá však nechcela pózovať v akte a tak bola podľa nej vymodelovaná iba jej tvár, predlohou tela sa stala sochárova manželka Eline Eriksen.

V roku 2010 bola socha počas konania svetovej výstavy v Šanghaji premiestnená do dánskeho pavilónu a opustila tak prvýkrát oficiálne svoje stále stanovisko. Kvôli častému vandalizmu sa uvažovalo o jej permanentnom premiestnení, no napriek snahám, morská víla zotrváva na svojom pôvodnom stanovisku dodnes.

Mysliteľ, Paríž, Francúzsko

Svetoznáma socha Mysliteľa z dielne Augusta Rodina sa nachádza v centre mesta módy, Paríža, a je ľahko prístupná všetkým obdivovateľom.

Dielo zobrazuje nahú mužskú postavu nadživotnej veľkosti sediacu na skale, ktorá sa nakláňa, pravý lakeť má položený na ľavom stehne a váhu brady drží na chrbte pravej ruky. Socha sa často používa ako obraz reprezentujúci filozofiu a nájdeme ju aj na titulných stranách rôznych učebníc zaoberajúcich sa touto vedou.

Rodin vytvoril postavu ako súčasť svojho diela Brány pekla, ktoré bolo objednané v roku 1880 a inšpirované je Danteho Infernom. Pôvodne sa socha mala volať Básnik, avšak neskôr bola premenovaná na Mysliteľa. Miniatúrna predloha bola vytvorená už okolo roku 1881, no finálnu podobu toto bronzové umelecké dielo dostalo až v roku 1904. V dielni Augusta Rodina boli vytvorené aj desiatky ďalších odliatkov Mysliteľa, ktoré sú umiestnené po celom svete.

Niké Samotrácka, Paríž, Francúzsko

Je bezpochyby jedným z najznámejších majstrovských diel helenistického sochárskeho umenia. Mramorová socha stelesňuje okrídlenú bohyňu víťazstva Niké, ktorej chýbajú tvár a obe horné končatiny. Aj vďaka jej chýbajúcim častiam pôsobí táto socha ešte efektnejšie. Majstrovské znázornenie splývavej drapérie jej zloženej tuniky dáva pocit, že Niké sa chystá zostúpiť z neba uprostred búrky. Operené krídla bohyne sú roztiahnuté, akoby boli v pohybe a tento pocit ešte zosilňujú.

Jej autor je neznámy, no vieme že bola vymodelovaná medzi rokmi 200-190 pred Kristom. Znovuobjavená bola v roku 1863 na ostrove Samothraké francúzskym amatérskym archeológom Adrianopolisom Charlesom Champoiseau. Bola veľmi poškodená a v roku 1879 prešla rozsiahlou reštauráciou. Väčšina jej častí je pôvodných, okrem jej pravého krídla, ktoré chýbalo a tak muselo byť vyrobené zrkadlovým skopírovaním krídla ľavého.

Samotná socha má výšku 2,7 metra, no spolu so základom a platformou až 5,5 metra. V súčasnosti je vystavená v Louvri na vrchole hlavného schodiska.

Méloská Venuša, Paríž, Francúzsko

Historicky správne nazývaná aj Méloská Afrodita, keďže ide o vyobrazenie gréckej bohyne lásky. Vytesaná bola z parského mramoru, medzi rokmi 130 až 100 pred našim letopočtom, pravdepodobne Alexandosom z Antiochie, no dlhé roky bolo autorstvo pripisované slávnemu Praxitelovi.

Soche chýbajú obe ramená, o ktorých sa na základe výskumov domnievame, že boli vyrezané oddelene a neskôr pripojené. Keď bola socha v roku 1820 nájdená mladým gréckym farmárom, jej ramená boli uložené zvlášť a mali mierne odlišný povrch, kvôli čomu sa niektorí domnievali, že nepatria k torzu sochy. Bohužiaľ, ruky sa záhadne stratili, no je pravdepodobné, že v jednej z nich držala jablko.

Táto 204 cm vysoká socha je momentálne vystavená v Louvri a bola veľkým zdrojom inšpirácie pre mnohých moderných umelcov.

Kapitolská vlčica, Rím, Taliansko

Podľa legendy bol Rím založený bratmi Romulom a Rémom, ktorých odchovala vlčica. A práve toto socha Kapitolskej vlčice zobrazuje. Dlho sa verilo, že bronzová vlčica pochádza z 5. storočia pred našim letopočtom a bratia Romulus a Rémus k nej boli údajne pridaní až v 15. storočí.

V súčasnosti však neexistuje konsenzus na tom, kedy bola socha vyrobená, keďže rádiokarbónový výskum sochy určuje vytvorenie vlčice okolo 11. až 12. storočia. Socha je o niečo väčšia ako v životnej veľkosti, meria 75 cm na výšku a 114 cm na dĺžku. Vlčica je zobrazená v napätej, ostražitej póze, s nastraženými ušami a žiariacimi očami, ktoré sledujú nebezpečenstvo, zatiaľ čo dvojičky sa plne venujú cicaniu mlieka ich vlčej matky.

Tento symbol Ríma je od roku 1471 umiestnený v Palazzo dei Conservatori na Campidoglio (starobylý Kapitol).

Michelangelov David, Florencia, Taliansko

Azda najznámejšia socha sveta, Dávid z dielne Michelangela Buonarrotiho, je majstrovským kúskom renesancie.

5,17 metrová mramorová socha biblickej postavy Dávida, ktorý prakom zdolal obra Goliáša, bola vytesaná medzi rokmi 1501 až 1504. Socha ukazuje Dávida neobvykle, ešte pred bojom s obrom, čím sa líši od ostatných dobových prevedení, ktoré častokrát zobrazujú Dávida počas boja, vrhajúc kameň z praku, prípadne už ako víťaza po zdolaní Goliáša. Mladík vyzerá sústredený a pripravený na boj. Obočie má nadvihnuté, krk napätý a zo spustenej pravej ruky mu vystupujú žily. Jeho ľavá ruka drží popruh, ktorý je prehodený cez rameno a smeruje dolu k pravej ruke, ktorá drží rukoväť popruhu. Dávid nemá na sebe nič odeté a tak je možné ešte výraznejšie pozorovať Michelangelovo majstrovstvo, kde vyniká jeho dokonalá znalosť anatómie ľudského tela.

Michelangelov Dávid sa stal jedným z najuznávanejších diel renesančného sochárstva - symbol sily a mladistvej krásy. Už len samotná nevídaná veľkosť sochy zapôsobila na Michelangelových súčasníkov. Pôvodne mala byť jednou zo série sôch prorokov, ktoré mali zdobiť strechu florentskej katedrály, no nakoniec bola umiestnená na námestí pred Palazzo Vecchio, kde bola odhalená 8. septembra 1504. Socha bola v roku 1873 premiestnená do Galleria dell'Accademia vo Florencii a neskôr nahradená na pôvodnom mieste replikou.

Donatellov Dávid, Florencia, Taliansko

Takmer 100 rokov pred Michelangelovým Dávidom vytvoril taliansky renesančný sochár Donatello svoju ikonickú verziu biblického príbehu.

Donatello v skutočnosti počas svojho života vytesal dvoch Dávidov, prvého z mramoru a potom neskoršieho z bronzu. Slávnejšia je práve jeho bronzová verzia, kde nahý Dávid, odetý iba v klobúku a čižmách, zviera v ruke meč a stojí na hlave práve porazeného Goliáša. Druhú ruku má opretú v bok a na tvári má spokojný, až povýšenecký výraz víťaza. Ranorenesančná socha sa vyznačuje tým, že je prvou nepodoprenou bronzovou liatou sochou, ako aj prvým samostatne stojacim mužským aktom od staroveku.

Soška Dávida od Donatella meria 158 centimetrov a je teda podstatne menšia ako už spomínaná verzia od Michelangela. Nájdeme ju umiestnenú tiež vo Florencii v priestoroch Museo Nazionale del Bargello.

Pieta, Vatikán

Jediné dielo, ktoré Michelangelo podpísal, La Pietà, je nádhernou a silnou sochou z mramoru, znázorňujúcou Pannu Máriu, ktorá v náručí drží telo jej umierajúceho syna, práve sňatého z kríža, Ježiša.

Postavy sú dosť neúmerné, pretože je ťažké zobraziť dospelého muža, ktorý je po celej dĺžke uložený v ženskom lone. Socha je zaujímavá tým, že nevykazuje žiadne skutočné známky ukrižovania, okrem veľmi malých stôp po klincoch a rany na Ježišovom boku. Ježiš tu pôsobí skôr pokojne ako v bolestiach. Michelangelova interpretácia je práve preto v talianskom sochárstve neobvyklá, keďže iní doboví umelci sa viacej sústredili na Kristovu agóniu. Mária, jeho matka pôsobí veľmi mlado na to, aby bola matkou 33 ročného muža. Takéto vyobrazenie Panny Márie však nie je v tej dobe ničím nezvyčajným. Robilo sa tak aj preto, lebo umelci verili, že práve Máriina nepoškvrnenosť sa odzrkadľovala na jej mladistvom vzhľade.

Socha má výšku 175 centimetrov a na šírku bezmála 2 metre. Bola vyrobená na zákazku kardinála Jeana de Bilherésa, francúzskeho ambasádora v Ríme. Nachádza sa priamo vo Vatikáne, v Bazilike sv. Petra.

Víťazný Perzeus, Vatikán

Socha zobrazuje víťazného Perzea, ktorý drží odrezanú hlavu Medúzy, jednej z troch gorgon. Medúza bola mýtická bytosť, ktorá mala namiesto vlasov hady, a ktorá jediným pohľadom premenila každého na kameň.

Hrdina je tu zobrazený s okrídlenou čiapkou, sandálmi Merkúra a mečom, ktorý dostal, aby bol úspešný v boji s touto obludou. Sochu z mramoru vyrezal Antonio Canova v priebehu niekoľkých mesiacov medzi koncom roku 1800 a začiatkom roku 1801. Bola vyrobená pre tribúna Onorata Duveyrieza, do Cisalpskej republiky na nové fórum Bonaparte v Miláne. Neskôr sochu kúpil pápež Pius VII Chiaramonti, ktorý ju vystavil na podstavci ktorý pôvodne držal sochu Apolla z Belvederu, tá však bola po Tolentinskej zmluve prevezená do Francúzska. Bola to práve socha Apolla z Belvederu, ktorá Canovu inšpirovala pri tvorbe Perzea. Jej váha aj proporcie boli veľmi podobné a tak s jej umiestnením nebol žiaden problém.

Víťazný Perzeus je skvelým príkladom neoklasicizmu a je všeobecne považovaná za estetickú dokonalosť ľudskej podoby. V súčasnosti je vystavená vo Vatikánskych múzeách a jej replika je vystavená v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku.

Laokoón a jeho synovia, Vatikán

Ide o antické súsošie znázorňujúce trójskeho kňaza Laokoóna a jeho dvoch synov v okamihu, keď ich napadli morské hady. Kedysi vraj zdobilo sídlo rímskeho cisára Titusa, no neskôr sa vytratilo, až kým ho v roku 1506 nenašli ukryté vo vinici Feliceho de Fredise, ktorá sa nachádzala v Ríme. Onedlho na to bolo od majiteľa vinice odkúpené pápežom Júliom II, ktorý ho umiestnil do Vatikánu, kde stojí dodnes.

Súsošie je vytvorené z bieleho mramoru, je v životnej veľkosti a celok je vysoký niečo cez 2 metre. Dielo je pomerne dobre zachované, aj keď niektoré časti chýbajú. Nie je jasné kto súsošie vytesal, ani kedy bolo vytvorené. Dokonca nie je isté, či je súsošie originálom, alebo ide o repliku ešte staršieho diela. Pravdepodobne však vzniklo okolo 2.-1. storočia pred našim letopočtom a je to kópia diela, ktoré opisoval Plinius Starší v encyklopédii Naturalis Historia, a ktorú mali podľa Plínia vytvoriť traja rhodskí sochári Hagésandros, Polydóros a Athénodóros.

Súsošie má už od doby svojho znovunájdenia veľký vplyv na výtvarné umenie, je považované za prototyp klasickej krásy a patrí k najznámejším a najviac opisovaným sochám sveta.

Alej mramorových levov, Dilos, Grécko

Podľa gréckej mytológie sa na ostrove Dilos narodili bohovia Apolón a Artemis a stal sa jedným z najvýznamnejších miest Apollonovho kultu.

Dnes je to jedna z najvýznamnejších archeologických pamiatok v Grécku, je súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Je pokrytá vykopávkami a jednou z nich je aj slávna Alej levov. Túto alej postavili a zasvätili Apolónovi uctievači z Naxosu okolo roku 600 pred Kristom.

Terasa pozostávala z radu deviatich až dvanástich mramorových vyrezávaných levov, ktoré smerovali na východ k posvätnému jazeru Delos pozdĺž posvätnej cesty od zálivu Skardana k chrámom. Levy s otvorenými ústami, ako keby revali alebo vrčali, mali za úlohu strážiť svätyne a vzbudzovať u veriacich pocit strachu. Spôsob, akým boli umiestnené, je podobný spôsobu, akým boli postavené sfingy pozdĺž ciest v starovekom Egypte.

Dnes sa zachovalo len päť z pôvodných levov, zvyšky troch ďalších a jedno bezhlavé telo bolo prevezené a umiestnené nad hlavnou bránu benátskeho arzenálu.

Sochy hory Nemrut, Antalya, Turecko

Spomedzi všetkých atrakcií, ktoré možno nájsť v tureckých horách, sú sochy hory Nemrut jednou z najzaujímavejších. Hora Nemrut, prezývaná aj trón bohov, je vysoká 2 134 metrov a nachádza sa v juhovýchodnej Antalyi. Na jej vrchole Antiochios I., kráľ Kommageny v rokoch 69 až 34 pred našim letopočtom, postavil nezvyčajný monument, ktorý mal pripomínať jeho vlastnú slávu a slávu bohov. Antiochos umiestnil na Nemrut obrovské sochy bohov a seba zaradil medzi nich.

Na samotnom vrchole hory sa nachádza 49 metrov vysoký navŕšený hrob, ktorý strážia dva levy, dva orly a až 9 metrov vysoké sochy bohov. Figúry sú stvárnené posediačky a ich hlavy ležia naokolo. Po stranách návršia hrobu stoja rovnaké figúry. Na dobre zachovaných reliéfoch na západnej terase sa Antiochos zobrazuje, ako si potriasa rukou s Apolónom, Diom a Herkulom.

Toto nálezisko bolo objavené v roku 1881 nemeckým inžinierom Karlom Sesterom. Od roku 1987 je zaradené do svetového dedičstva UNESCO.

Veľká Sfinga, Gíza, Egypt

Sfinga, ktorá sa nachádza neďaleko veľkých egyptských pyramíd v Gíze, patrí k najznámejším sochám vôbec. Väčšina bádateľov je presvedčená, že ju do skaly dal vytesať faraón Rechef, ktorý vládol okolo 2 500 pred Kristom, avšak keďže o nej neexistuje žiadny dobový záznam a skutočnosť, že socha bola vytesaná do skaly prakticky znemožňuje objektívne datovanie, ide len o domnienku.

Socha je vytesaná z jedného kusa kameňa, je 74 metrov dlhá, 6 metrov široká a v najvyššom bode dosahuje výšku až 21 metrov. Nohy a labky sú zostavené z obrovských kamenných blokov. Ide o skutočne kolosálne dielo, ktoré patrí k najstarším v starovekom egyptskom sochárstve.

Niekedy medzi 11. a 15. storočím prišla z doposiaľ nezistených príčin o asi meter široký nos. Pravdepodobne ho odstrelili malmuckí delostrelci. Pod Sfingou sa nachádzajú rozsiahle komplexy chodieb a chrámov, ktoré sú prepojovacími cestami medzi ňou a pyramídami v Gíze. Vchod do týchto chodieb sa nachádza pred Sfingou v mieste, kde v dávnych dobách stával Rechefov chrám. Archeologický prieskum ukázal, že podzemná hlavná chodba vedie k Veľkej pyramíde.

Socha jednoty, Narmada, India

Táto 182 metrov vysoká bronzová socha Sardara Vallabhai Patela je najvyššou sochou na svete. Sardar Vallabhai Patel, známy ako architekt modernej Indie, ktorý zjednotil 562 kniežatských štátov do Indickej republiky, bol prvým podpredsedom vlády nezávislej Indie.

Táto obrovská socha sa nachádza na riečnom ostrove v blízkosti priehrady Sardar Sarovar, v štáte Gudžarát, s výhľadom na rieku Narmada. Na úpätí sochy sa nachádza múzeum, ktoré predstavuje celoživotné úspechy Sardara Vallabhai Patela. Vo výške 150 metrov je vybudovaná vyhliadková galéria, ktorá pojme 200 ľudí naraz. Návštevníci si odtiaľto môžu vychutnať panoramatický výhľad na priehradu Sardar Sarovar a okolie.

Socha bola postavená spoločnosťou Larsen & Toubro, ktorá v októbri 2014 podpísala zmluvu na projektovanie, výstavbu a údržbu v hodnote 420 miliónov amerických dolárov. Navrhol ju indický sochár Ram V. Sutar. Dokončená bola v roku 2018.

Veľký Budha, Lantau, Hong Kong

Veľký Budha je lokálna prezývka tejto sochy, zatiaľ čo oficiálnym menom je Tian Tan Budha. 34 metrová socha sediaceho Budhu, ktorý je súčasťou komplexu kláštora Po Lin na ostrove Lantau, váži viac ako 250 ton.

Pôvodne bola postavená ako zdroj inšpirácie a miesto pre rozjímanie a meditáciu, no jeho veľkosť, prevedenie a umiestnenie ju zmenili na turistický magnet a ročne má milióny návštevníkov.

Socha je viditeľná z celého ostrova a je pravdepodobne najviac pôsobivá z diaľky, kde vrhá tieň na jeho kopce. Na jej vrchol vedie 260 schodov, popri ktorých uvidíte súbor šiestich sôch Bodhisattvov, svätých, ktorí sa vzdali svojho miesta v nebi, aby pomohli obyčajným smrteľníkom dostať sa tam miesto nich a na vrchole je malá výstava o živote Budhu. Z vrcholu si návštevníci vychutnajú nádherné výhľady na okolitú prírodu.

Terakotová armáda, provincia Šen-si, Čína

Slávna terakotová armáda cisára Š’-chuang-ti, bola nájdená náhodou a len pomerne nedávno, v roku 1974. Vyprahnutí robotníci, pracujúci na mieste náleziska, si potrebovali kvôli suchu vykopať studňu. Aké bolo ich prekvapenie, keď počas kopania narazili na niekoľko nádherne zachovaných sôch sa môžeme len domnievať. Vieme však, že pri pár sochách nezostalo. Keď sa do odkrývania tohto pokladu z 3. storočia pred našim letopočtom pustili archeológovia, netušili, že objavia niečo cez 8 000 vojakov, 130 vozov a 520 koní v nadživotnej veľkosti, ktoré mali strážiť hrobku spomínaného cisára. Okrem vojakov, koní a vozov tu nájdeme aj sochy hudobníkov, akrobatov či úradníkov. Zaujímavé je, že sochy nie sú jednotvárne a takmer každá je vytvorená špecificky. Nájdeme tu niekoľko desiatok druhov tvárí, hodností, uniforiem či výzbroje. Aj výška jednotlivých sôch sa pohybuje od cca. 170 centimetrov do 200 centimetrov.

Terakotová armáda je súčasťou oveľa väčšej nekropoly. Pozemný radar a vzorkovanie jadra namerali oblasť približne 98 štvorcových kilometrov. Stavbu hrobky a vojakov zdokumentoval takmer dobový zdroj, ktorý asi storočie po výstavbe napísal, že na projekte sa podieľalo viac ako 700 000 robotníkov. Množstvo práce, ktoré bolo vynaložené na tento projekt, je ohromujúce. Od roku 1987 je súčasťou svetového dedičstva UNESCO.

Budha z Le-šanu, Sečuan, Čína

Socha, s výškou približne 71 metrov, bola vytesaná do skalného masívu hory E-mej-šan za dynastie Tchang okolo 8. storočia. Organizátorom celej výstavby bol mních Chaj Tchung, ktorý pre stavbu zámerne vybral sútok troch riek, aby Budha chránil prechádzajúce lode pred ich rozbúrenými vodami. Napriek tomu, že Chaj Tchung zorganizoval verejnú zbierku na pokrytie nákladov na výstavbu, nepodarilo sa mu získať dostatok financií, takže stavba trvala 90 rokov.

Zobrazenie nepredstavuje priamo Budhu Šákjamuniho, zakladateľa budhizmu, ale Budhu Maitréju, ktorý by sa mal stať Budhom budúceho veku. S výškou 71 metrov tak ide o vôbec najväčšiu sochu Maitréju na svete. Hlava lešanského Budhu je vysoká 14,7 metra, široká 10 metrov a celá je pokrytá celkovo 1 021 krátkymi a zakrútenými, čierne sfarbenými vlasmi. Pre Budhu klasické uši s predĺženými lalôčikmi merajú 7 metrov.

Budha je vytesaný v sede a pôsobí ako by bol vsadený priamo do hory. Od roku 1996 je súčasťou UNESCO.

Socha slobody, New York, USA

Socha slobody, ktorá sa nachádza na Ostrove slobody v New Yorku, je darom pre USA od Francúzov a má pripomínať priateľstvo týchto dvoch národov. Francúzi, ako jediná krajina, vyslali svoje vojská na pomoc kolóniám, ktoré sa chceli vymaniť z britskej nadvlády.

Jej dizajn a výstavbu má na svedomí Frédéric Auguste Bartholdi, no na jej vnútornej konštrukcii sa podieľal aj slávny Gustav Eiffel. Socha bola vyrobená po častiach vo Francúzsku, jednotlivé časti boli potom zaslané loďou do USA, kde boli pospájané a postavené na podstavci v roku 1886, teda 110 rokov po vyhlásení nezávislosti USA. Pôvodne bola medenej farby a jej dnešná zelená podoba je spôsobená oxidáciou mede. Spolu so 47 metrov vysokým podstavcom dosahuje finálnu výšku 93 metrov. V pravej ruke drží fakľu a v ľavej dosku s dátumom vyhlásenia nezávislosti, 4. júla 1776. Pri nohách sochy ležia rozťaté putá, symbolizujúce zrušenie otrokárstva. Jej koruna so siedmimi lúčmi je symbolom slnka žiariaceho ponad sedem morí a sedem kontinentov a podobne ako fakľa znázorňuje osvietenie sveta slobodou.

Socha sa stala jedným zo symbolov USA a roky vítala prichádzajúcich imigrantov s nádejou na lepšiu budúcnosť v novom svete. V roku 1984 bola zapísaná na zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Mount Rushmore, Južná Dakota, USA

Sochy prezidentov vytesané do skalného reliéfu Mount Rushmore vznikli za účelom prilákania turizmu do Južnej Dakoty v 20. rokoch 20. storočia. Na výstavbu sa podarilo zohnať sponzorské peniaze priamo od kongresu.

Zobrazuje prezidentov Washingtona, Jeffersona, Lincolna a Theodora Roosevelta, všetko velikánov, ktorí stáli pri veľkých zmenách a udalostiach americkej histórie. Budovanie samotného monumentu trvalo 13 rokov a naraz na ňom pracovalo aj 400 ľudí. V roku 1930 bola odhalená Washingtonova hlava, v roku 1936 nasledoval Jefferson, o rok neskôr Lincoln a v roku 1939 bol dokončený aj Roosevelt. Vytesanie hlavy Roosevelta trvalo najdlhšie, údajne aj pre komplikovanú prácu na jeho okuliaroch.

Prilákať turizmus do týchto miest sa nakoniec podarilo a tento monument navštívi ročne niečo cez 3 milióny turistov.

Abraham Lincoln, Washington D.C., USA

Hoci v Spojených štátoch existuje veľa sôch Abrahama Lincolna, táto je pravdepodobne najznámejšia. Nachádza sa v Lincolnovom pamätníku vo Washingtone a v štýle americkej renesancie ju vytesal Daniel Chester French. Prezident Lincoln sedí osamelý v centrálnej sále vo veľkom kresle a rozjíma. Jeho ruky, položené na operadlách kresla, údajne v znakovej reči ukazujú iniciály A.L. Hoci toto tvrdenie nikdy nebolo potvrdené, autor French mal sám nepočujúceho syna a ovládal tak znakovú reč, mohol tak chcieť vyjadriť vďaku za Lincolnovu podporu univerzite pre nepočujúcich, ktorej garantoval právo udeľovania univerzitných titulov.

Socha vysoká 9,1 metra je vytvorená z celkovo 28 blokov mramoru. Dielo bolo vytvorené na zákazku špeciálne pre Lincolnov pamätník a jeho vytvorenie trvalo 4 roky. Verejnosti bola socha Abea Lincolna odhalená v roku 1922.

Cloud Gate, Chicago, USA

Slávna socha britsko-indického sochára Anisha Kappora sa nachádza v Millenium Parku v meste Chicago.

Jej názov možno doslovne preložiť ako „brána mrakov“, no často býva prezývaná aj ako Fazuľa. Má rozmery približne 10 na 20 metrov, výšku asi 13 metrov a váži takmer 100 ton.

Zložená je zo 168 plátov nerezovej ocele, ktoré sú zvarené bez zjavných spojov a následne vyleštené tak, aby zrkadlili svoje okolie. Tento zrkadlový povrch má odrážať panorámu Chicaga, ale jeho eliptický tvar má obraz skresľovať a krútiť. Na spodnej strane sochy je omphalos, priehlbina, ktorej zrkadlový povrch poskytuje viacnásobné odrazy akéhokoľvek predmetu nachádzajúceho sa pod ňou. Konkávna spodná strana umožňuje návštevníkom prechádzať sa pod ňou, a vidieť tak odrazy a sochu zo všetkých strán.

Je to Kapoorovo prvé verejné vonkajšie dielo v Spojených štátoch. Cloud Gate bola formálne odhalená v roku 2006 a odvtedy si získala značnú popularitu na domácom aj medzinárodnom poli a jej autorovi priniesla veľkú slávu.

Kolosálne hlavy Olmékov, San Lorenzo, Mexiko

V okolí pobrežia Mexického zálivu môžete nájsť mohutné kamenné hlavy, ktoré sú dielom prvej civilizácie v Mezoamerike – Olmékov. Tieto záhadné sochy z dávnych čias, zdobené pokrývkou hlavy v podobe prilby, s mierne ubiehajúcimi očami, plochými nosmi a plnými perami, boli vytvorené okolo roku 900 pred Kristom.

Objav prvej kolosálnej hlavy v Tres Zapotes v roku 1862 Jose Mariou Melgarom a Serranom nebol dobre zdokumentovaný ani ohlásený mimo Mexika, oficiálne sa tak o ne začali zaujímať archeológovia až okolo roku 1938, keď túto istú hlavu objavil Matthew Stirling.

Verí sa, že kolosálne hlavy Olmékov zobrazujú miestnych vládcov alebo iných ľudí veľkého významu. Nie je celkom známe ako boli tieto hlavy s veľkosťou od 1,2 do 3,4 metra prepravované na ich stanovištia, ale sú vynikajúcim príkladom toho, aká sofistikovaná bola táto predkolumbovská spoločnosť.

Olmékovia boli majstri svojho remesla, čo umožnilo, aby ich spomienka prežila samotnú civilizáciu, ktorá upadla okolo roku 400 pred Kristom.

Kristus Spasiteľ, Rio De Janeiro, Brazília

Ikonická socha Krista Spasiteľa, ktorá sa s rozpaženými rukami, akoby objímal mesto pod ním, čnie nad brazílskym Riom de Janeiro je ďalšou sochou, o ktorej počul už hádam každý.

Postavená bola v roku 1931 na 700 metrov vysokom pahorku Corcovado, jej výška je 30 metrov a podstavec pod ňou meria 8 metrov. Vytvoril ju francúzsky sochár Paul Landowski a postavil ju brazílsky inžinier Heitor da Silva Costa v spolupráci s francúzskym inžinierom Albertom Caquotom. Podobu tváre vytvoril rumunský sochár Gheorghe Leonida.

Myšlienka vytvoriť sochu sa zrodila v roku 1922, keď Brazília oslavovala 100.výročie svojej nezávislosti. Na vrchol pahorku vedie železnica postavená v roku 1885, ktorá končí 40 m pod sochou. Pod Kristom sa nachádza terasa, z ktorej je krásny výhľad na centrum Ria de Janeira, pláže Copacabana a Ipanema a celé okolie. Socha bola zvolená za jeden z nových siedmich divov sveta.

Moai, Veľkonočný ostrov, Chile

Moai sú monolitické kamenné sochy, roztrúsené na Veľkonočnom ostrove, známom aj ako Rapa Nui. Vyzerajú ako vysoké ploské tváre. Mnohokrát sú označované ako sochy hláv, keďže to bola jediná časť, ktorú z nich bolo vidieť, no dnes už vieme, že mnohé majú aj krk, ramená, ruky a telo, ktoré boli ukryté v zemi.

Vytesané boli medzi rokmi 1250 - 1500. Výroba a preprava viac ako 900 sôch sa považuje za pozoruhodný tvorivý a fyzický výkon, keďže mnohé z nich vážia cez 80 ton. Materiálom na výrobu sôch boli predovšetkým trachytové tufy, ale na ich zhotovenie boli používané aj iné horniny.

Vznik a účel sôch obklopuje mnoho hypotéz. Archeológovia sa domnievajú, že sochy boli reprezentáciou predkov starovekých Polynézanov. Sochy Moai sú obrátené preč od oceánu a smerom k dedinám, ako keby dávali pozor na ľudí.

Národný park Rapa Nui a sochy Moai boli zaradené na zoznam svetového dedičstva UNESCO v roku 1995.